✦ Príbeh, ktorý sa začal nenápadne
Dlhý čas som si myslela, že mám problém s jedlom.
Že mi chýba disciplína a že keby som sa viac snažila, mala by som to pod kontrolou.
Jedlo pre mňa od začiatku nebolo len o hlade.
Už ako citlivé dieťa som vnímala, že v napätí, strese alebo samote dokáže priniesť úľavu.
Dnes viem, že to bol spôsob, akým si môj nervový systém hľadal bezpečie.
✧ Pocit kontroly
Už na strednej škole som pochopila, že s jedlom sa dá pracovať ako s nástrojom kontroly.
Postupne sa vo mne upevnilo presvedčenie, že hodnota človeka súvisí so sebaovládaním a výzorom.
Dnes viem, že to bolo chybné presvedčenie, ktoré ma dlhé roky tlačilo do výkonu a tlaku na seba.
Pamätám si eufóriu, ktorá s tým prišla.
Pocit, že mám veci zvládnuté.
Zároveň sa však nenápadne prehlboval vnútorný tlak.
✦ Cyklus, ktorý sa opakoval
Na vysokej škole sa rozbehol cyklus emočného jedenia.
Stres, prejedanie, výčitky, nové začiatky.
Jedlo bolo úľavou aj zdrojom viny zároveň.
Zaberal mi obrovské množstvo myšlienok, energie a času.
✧ Navonok silná, vnútri vyčerpaná
V období, keď som žila a pracovala v zahraničí, sa tento tlak ešte zosilnil.
Všetko bolo nové, fungovala som v cudzom jazyku.
Navonok som sa snažila pôsobiť sebavedomo a mať veci pod kontrolou.
Keď som však prišla domov, masku som zložila.
Prišlo uvoľnenie a potreba stíšiť tlak zvnútra –
a jedlo bolo najrýchlejšou cestou, ako to urobiť.
✦ Útek do hlavy
Počas celého tohto obdobia som utekala čoraz viac do hlavy.
Analyzovala som, premýšľala, hľadala vysvetlenia.
Kupovala som si jednu knihu o „lepšom stravovaní“ za druhou.
Inak som to vtedy nevedela.
Až neskôr som pochopila, že aj toto bol spôsob, ako sa vyhnúť kontaktu s tým, čo som cítila.
Hľadala som niekoho, kto mi pomôže, no nevedela som ho nájsť.
✦ Bod zlomu
Pred viac ako 25 rokmi prišiel moment, keď som už nevládala.
Vtedy som si povedala: „Ja na to prídem.“
✧ Cesta nebola priamočiara
Moja cesta k porozumeniu viedla cez pády a extrémy.
Cez kontrolu aj úplné povolenie.
Dnes viem, že práve tieto skúsenosti boli nevyhnutné.
✦ Keď prišlo porozumenie
Postupne prišlo porozumenie sebe, telu a nervovému systému.
Pochopila som, že emočné jedenie nebolo zlyhaním, ale reakciou na dlhodobý tlak a život v hlave.
Keď som prestala bojovať a začala telu načúvať, tlak sa uvoľnil.
Vzťah k jedlu sa menil pomaly a prirodzene.
Dnes viem, že z emočného jedenia sa dá vystúpiť.
Nie kontrolou, ale prehlbovaním kontaktu so sebou.
Je možné žiť pokojne, spokojne a napojene na seba.
Moje vzdelanie a odborné zázemie
Viac než 25 rokov sa neustále vzdelávam a prepájam súvislosti
v oblasti vzťahu k jedlu, telu, emóciám a vnútornému prežívaniu.
Dlhé roky išlo o samostatné štúdium, kurzy a knihy – hľadanie odpovedí, ktoré mi v praxi chýbali.